Počas tretieho premiérskeho mandátu Robert Fico na diaľku odkázal vtedajšiemu prezidentovi Andrejovi Kiskovi takúto výzvu: „Pán prezident, potrebujeme vás sústredeného.“
Ten paternalistický tón predsedovi vlády nesvedčí, prezident nemá čo slúžiť jeho potrebám, tým menej sa od neho nechať kádrovať, ako mu to ide.
Navyše, akoby tam zaznieval náznak hrozby, ak „sústredený“ nebude. V princípe však proti apelu na upokojenie emócií a utlmenie poryvov mysle ťažko namietať.
Platí to aj, a možno osobitne teraz, keď sledujeme rozvrat vzťahov v opozícii po hlasovaní o novele ústavy. V jednom aj v druhom tábore padajú silné slová o hrubej politickej chybe až zrade, vyvádzaní Slovenska zo západných štruktúr, čo hrozí nenávratným pálením mostov.
Bolo to husté, áno, ale po týždni už môžeme spomaliť.
Aby sme vedeli, z akých východísk vyvodzujeme implikácie. A tie znejú, že akákoľvek budúca nie ficovská vládna koalícia bude ešte pred otvorením akejkoľvek „rezortnej“ agendy čeliť dvom základným výzvam: po prvé vôbec vzniknúť a po druhé sa po desaťročiach rozpadov dožiť riadnych volieb.
Nevyhnutným predpokladom toho prvého je pomenovanie zdroja nezmieriteľných problémov a jeho dôsledná koaličná karanténa.
